Oponentský posudek: JUDr. Eduard Bárány, DrSc.

Oponentský posudok na dizertačnú prácu JUDr. Kláry A. Veselej Samkovej: Ochrana ľudských práv (so zreteľom na ich pôvod)

            Dizertantka si zvolila neobvyklú a náročnú tému, keď v rámci kvalifikačnej práce spojila pokus o nové vysvetlenie pôvodu nielen ľudských práv, ale práva vôbec s zdôvodnením potreby ochrany ľudských práv a opisom (rozborom) prípadov pred Európskym súdom pre ľudské práva, kde vstupovala ako advokátka. Šírka a zdanlivá nesúrodosť témy postavili pred autorku náročnú úlohu nájdenia primeranej úrovne všeobecnosti (podrobnosti) jej spracovania. Jej v zásade úspešné zvládnutie sa však odrazilo na nedostatočnej rozpracovanosti viacerých teoretických východísk spisu.

  Práca je napísaná prehľadne a zrozumiteľne. Hlavne v jej prvej časti je členená príliš podrobne, čo autorke zabránilo alebo zťažilo rozvinutie úvah a čitateľovi neumožňuje sledovanie myšlienkových línií. Opiera so o rozsiahlu a rôznorodú odbornú literatúru. Využíva normatívne texty a súdne rozhodnutia. Dizertantka vytvorila komplexnú a do značnej miery originálnu koncepciu pôvodu a determinánt nielen ľudských práv, ale práva vôbec. Vyvodzuje ich z poznatkov niektorých prírodných vied. Nedokážem posúdiť či JUDr. Samková správne chápe prírodovedecké teórie, o ktoré opiera svoju prácu ani či jej úvahy vyrastajú zo súčasného stavu prírodovedeckého poznania. Ak sú však  prírodovedné východiská teoretickej časti dizertácie správne, tak v zásade obstoja i základné línie koncepcie práce. Autorkine úvahy sa opierajú prevažne o jasnú a sledovateľnú argumentáciu.

            Silnou stránkou dizertácie je snaha vyvodiť základy chápania práva a ľudských práv zvlášť z relevantných poznatkov prírodných vied a tak dodať právnej vede zdanlivo pevnejší základ. Autorka sa neuspokojila s preukázaním súvislosti medzi niektorou prírodovednou teóriou a právnou vedou, ale buduje komplexné prírodovedecké základy právnej vedy, z čoho vyplynuli nedostatky dizertácie. Nestačí použiť odbornú literatúru o jednotlivých prírodovedeckých teóriách, ale je potrebné pracovať so základnými dielami týchto teórií. Autorkou tvrdené a argumentačne podložené súvislosti sú napriek značnému rozsahu spisu načrtnuté pristručne. Možno by menej bolo bývalo viac a v rámci doktorandskej práce by bolo  bývalo vhodnejšie spracovať „len" význam koncepcie memu alebo Heisenbergovho princípu neurčitosti pre právo. Súčasná podoba spracovania témy pripomína monumentálnu konštrukciu v štádiu hrubej stavby.

            Napriek tomu dizertácia prevyšuje štandard kvalifikačných prác, lebo obsahuje skutočne nové a argumentačne podložené hypotézy. Otvára nové smery uvažovania v právnych vedách. Pri týchto kladoch práce sú menej významné jej nedostatky. Poznatky prírodných vied sú obvykle nezaslúžene opomínané pri vysvetľovaní základov chápania práva, ale vysvetlenie práva ako spoločenského javu nemožno redukovať na jeho prírodovedné rozmery či základy. Právna norma možno je memom, ale istotne nie je len ním. Nemá „snahu" vlastnej replikácie a (ne)šíri sa hlavne podľa vedomých rozhodnutí. Právne normy sú „úspešné" v „konkurenčnom" boji s inými právnymi normami, hlavne prostredníctvom (ne)úspechov svojich nositeľov, čiže v miere ako ľudia reflektujú ich prínos k úspechu vlastnej spoločnosti, ako ich považujú za správne a prospešné pre seba.

            Autorka sympaticky podľahla čaru vlastného objavu a neuvedomila si jeho limity. Podstatnejšie však je, že dospela k novým hypotézam a dokázala ich primerane argumentovať, než to, že ich prezentuje ako preukázanú novú teóriu nahrádzajúcu doterajšie chápanie ľudských práv a koniec koncov i práva.

            Pri čítaní dizertácie príjemne prekvapí šírka poznatkov, o ktoré sa opiera a zarazí ich pristručné spracovanie.

            Už Úvod deklaruje, že ide o spojenie právnej teórie s evolučnou biológiou a kultúrnou evolúciou aj možno kľúčové tvrdenie spisu, že mem je pre právnu vedu relevantným pojmom. V tejto rovine všeobecnosti s ním treba súhlasiť. V rubrike Základné tézy sú ponúknuté obsahové východiská práce, ktoré okrem analógie medzi legislatívou a genetickou mutáciou pôsobia plausibilne.  Aj porovnanie úloh memu v biologickej evolúcii s úlohou právnej normy v kultúrnej evolúcii obstojí. Rubrika Aplikácia teoretických záverov v praktických príkladoch informuje, že II. časť práce bude o dvoch typoch vecí rozhodovaných Európskym súdom pre ľudské práva a formuluje tézu, že prirodzené je právo pomáhajúce prežitiu druhu homo sapiens.

            Prvá časť dizertácie začína kapitolou I. Prírodné a spoločenské vedy, ktorá vychádza z tézy o prevahe vzájomného nepochopenia a nezáujmu v ich vzťahoch. Pozornosť si zaslúži viacero názorov vyslovených v tejto kapitole. Napríklad, že existuje spojenie medzi redukcionizmom a poznaním  kauzality, že ak je v matematike a fyzike nevyhnutne niečo nepreukázateľné a neurčité (Gödel, Heisenberg), tak o to viac je obdobná situácia v práve, alebo že právny systém nie je už zo svojej podstaty v celosti intelektuálne uchopiteľný (s. 25). Rozdiely v prístupoch ku svetu na východe (holizmus, analógia, pochopenie) a západe (redukcionizmus, kauzalita, riadenie), ktoré autorka sformulovala, využije až v záverečných stránkach pri úvahách o ľudských právach v porozumení rôznych kultúr.

            II. kapitola Pôvod práva začína líniou pojmov: civilizácia, potreba konformného správania, prirodzený výber. Autorka vniesla do právnickej komunity poznatok, že človek je biologicky uspôsobený pre život v skupine do 150 členov. Keď veľkosť skupiny znemožnila ústnu komunikáciu prišli písmo a písané právo ako nástroj kultúrnej evolúcie. Genetický výber bol príliš pomalý, a tak si vývoj spoločnosti vynútil iné regulátory včítane práva.

            K základným pojmom dizertácie patrí mem chápaný ako jednotka informácie a kultúrneho prenosu majúca sklon k opakovaniu sa (replikátor). Právna norma je považovaná za ..., čo necháva vzhľadom na „samoopakovanie" memu otvorenou otázkou, čo (kto) určuje jej obsah. Na tomto mieste sa ponúka analógia s Luhmanovým chápaním práva ako autopoietického systému s jeho dichotómiou kódu a programu. Rubrika o prirodzenom práve patrí ku slabším a nie je v koncepcii práce nevyhnutná.

            Obsah III. kapitoly Základné právne princípy sa líši od obvyklého chápanie tejto témy. Vychádza z tvrdenia, že sebeckosť je základom kooperácie i altruizmu a cieľom človeka je prežitie a odovzdanie vlastných génov. Zdá sa, že autorka sa usiluje o jednotnosť princípov od neživej prírody po spoločnosť a naviac uznáva nutnosť (predetermináciu?) vývoja, čo nezapadá do rámca jej úvah. Pôvod „regulátora chovania" nachádza v inštinktoch. Právo pokladá za produkt mysle a nástroj prežitia a reprodukcie, čo zodpovedá téze o biologických základoch ľudskej prirodzenosti. Prenos génov a memov, teda i kultúrna evolúcia sú v jej chápaní len „odovzdávaním". Takýto pokus o postavenie teórie práva na nové základy je viac inšpiratívny ako konzistentný, lebo opomína relatívnu samostatnosť fungovania spoločnosti, pokiaľ má elementárne materiálne podmienky.

            IV. kapitola Teória hier pokladá hry s nenulovým výsledkom, čiže tie, z ktorých profitujú alebo aspoň môžu profitovať všetci zúčastnení za nástroj porozumenia právnej úprave ľudských vzťahov. Právo potom napomáha hrám s nenulovým výsledkom a tým i spolupráci a vzájomným výhodám. Kapitola vyúsťuje do tézy, ktorá prekračuje jej ráme, že celý právny systém je vnútorne prepojený a preto je pre jeho fungovanie významné, aby žiadna jeho časť nebola spoločnosťou intuitívne odmietnutá ako nespravodlivá.

            Úsmevne pôsobí metafora o internete ako „veľkom mozgu" a nervovej sústave spoločnosti v rubrike 4.2.

            Veľká téma práva a morálky je východiskom V. kapitoly Altruizmus. Tvrdenie, že neexistuje právna norma bez morálneho obsahu však nezodpovedá súčasnému stavu uvažovania o tejto veci a je otázne, či ho prekračuje. V právnej teórii však pôsobí novo a podnetne myšlienka, že človek má potrebu dávať a získavať. Úvahy  o altruistickom konaní vyúsťujú do prekvapivej tézy o homosexualite ako pozitívnej deviácii, ktorá ale nie je pre koncepciu práce nevyhnutná. Zaujímavé je vysvetlenie súvislosti altruizmu a práva, pomocou jeho platnosti erga omnes: Dodržím právo („dám"), aby v podobnej situácii bolo dodržané voči mne („aby som odstal"). Problematicky však už vyznieva „altruistické trestanie" ako podiel na trestaní  toho, kto mi priamo neublížil, ktoré pokladá autorka za významné. Záver kapitoly v prospech priamej demokracie a určitého obsahu trestného práva je príliš priamočiary a tým zjednodušený.

            VI. kapitola Teória memov začína zrozumiteľným vysvetlením úlohy génov v biologickej evolúcii a pokračuje chápaním slova ako replikátora v kultúrnej evolúcii. Mem vymedzuje ako jednotku kultúrneho prenosu dedičnú negenetickou cestou v prostrediach mozgu, internetu, etc. Určité zoskupenia memov (memplexy) sa vzájomne znášajú, čo súvisí so selekciou memov. Memy teda chápe ako návody na správanie odovzdávané imitáciou. Túto časť textu môžem len reprodukovať, ale neviem posúdiť jej správnosť, lebo neovládam teóriu memov. Ak je však správna, tak možno súhlasiť s autorkou, že aj právne normy sú memy.

            Pochybnosti však vzbudzujú tvrdenia o myšlienkach ako autonómnych  sebeckých memoch, ktoré sa replikujú, ktoré by myslenie premenili na pre mysliaceho neovládateľný proces. Normy sa potom „samomnožia" a ich rast je napriek legislatívnemu procesu nevyhnutný nezvládnuteľný proces prirodzeného výberu. Rozpor týchto téz s doterajšou právnou vedou je zjavný. Samotné chápanie noriem ako memov však ešte neznamená, že tieto majú „len" vlastnosti memov a nie ďalšie len im prislúchajúce vlastnosti ani to, že nezávisia na prostredí svojho vzniku a pôsobenia. Normu musí niekto vytvoriť, „replikovať", meniť. Norma nie je schopná „samopohybu".

            Úvaha, či možno na spôsob „genetického inžinierstva" pristúpiť cieľavedomo k memom asi opomína fakt, že prinajmenej vo vzťahu k normám sa to trvale deje aspoň pri uvedomelej normotvorbe. Nevyužitie teórie memov tu možno znižuje efektívnosť, ale nevylučuje cieľavedomosť.

            VII. kapitola Fráktály vnáša do práce ďalší prírodovedný pojem. Pod fraktálmi chápe autorka „nekonečne" sa opakujúce (množiace) „sebepodobné" útvary, kedy sa časť podobá na celok. Aj právnu normu chápe ako fraktál. Tento názor podporuje obdobná dvoj alebo trojčlenná štruktúra všetkých kondicionálnych právnych noriem. Problematický je jej názor o „nevyslovených sankciách", ktoré chápe ako negatívne dôsledky porušenia normy neuvedené v práve, ktoré postihujú veľkú skupinu, prípadne celú spoločnosť a nie porušiteľa. Pripomenutie negatívnych spoločenských dôsledkov nedodržiavania práva je prospešné, ale nie je vhodné nazývať ich sankciami a tak narúšať vžitý obsah tohto pojmu.

            Do tejto kapitoly je zaradená aj úvaha o veľkých nepredvídateľných dôsledkoch malých zmien východiskových podmienok v práve. Ťažko však súhlasiť s tézami o skoro nekonečnom množení právnych noriem bez ohľadu na vôľu zákonodarcu, lebo a) počet platných právnych predpisov v právnom poriadku je trvale asi 5000 (Cvrček, Novák) a b) tvorba práva normatívnych právnych aktov a zmluvného práva je uvedomelá a cieľavedomá, i keď často nezvládnutá. Treba však prisvedčiť autorke v jej kritike procesu spresňovania a tým i množenia ľudských práv.

            VIII. kapitola Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd podáva všeobecne známe informácie o Všeobecnej deklarácii ľudských práv, Rade Európy a Dohovore o ochrane ľudských práv. Dizertantka správne zdôrazňuje právnu záväznosť dohovoru a súdnu ochranu poskytovanú Európskym súdom pre ľudské práva v porovnaní s   politickým a právne nezáväzným charakterom deklarácie. Opomenula však pakty o ľudských právach (OSN), ktoré sú právne záväzné, ale práva v nich zakotvené chráni monitorovací a nie súdny mechanizmus.

            Vyzdvihuje úlohu spravodlivého finančného zadosťučinenia ako náhrady pre obeť porušenia ľudského práva a „trest" pre štát.

            Na začiatku IX. kapitoly Ochrana ľudských práv možno nájsť názor o otáznej platnosti právnej normy, ktorá je v rozpore s ľudskými právami. Jeho problematickosť spočíva v tom, že dizertantka spochybňuje platnosť (normatívnu existenciu) takejto právnej normy už na základe jej obsahu a nie až na základe oficiálne, spravidla ústavným súdom deklarovaného rozporu právnej normy s ľudskými právami.

            Podnetne pôsobí názor, že judikatúra ESĽP pripomína anglosaský právny systém. ESĽP vraj pracuje na princípe equity (slušnosti/spravodlivosti), ktorá vznikla v anglosaskom práve ako reakcia na rigiditu precedenčného práva. V jednotlivých rubrikách (podkapitolách) vysvetľuje zásady primeranosti, rovnosti zbraní, obmedzenia práva na nevyhnutnú mieru v rozhodnutiach ESĽP. Autorka správne upozorňuje na nevyhnutnú neurčitosť aplikácie princípu obmedzenia práva na nevyhnutnú mieru. Táto neurčitosť je však vlastná všetkým právnym princípom.

            Vyústenie kapitoly tvorí pokus rozlíšiť to, čo ESĽP považuje vo svojich rozhodnutiach za podstatné (ratio decidendi) od ostatku jeho argumentácie (obiter dictum), ktorý pripravuje pôdu pre druhú časť dizertácie tvorenú jedinou X kapitolou Prípadové štúdie. Na jej začiatku autorka deklaruje, že mieni výklad právnych noriem preukázať sériami prípadov ich aplikácie. Ide o rozumný a žiaľ u nás ešte stále zriedkavý postup. Obsahom desiatej kapitoly je kvalifikovaná informácia v dvoch typoch prípadov, kde dizertantka vystupovala s jednou výnimkou pred ESĽP ako advokátka. Z textu cítiť, že sa autorke táto časť písala ľahšie i to, že pochádza z pera advokátky  zanietenej pre vec jej klientov. Prvá séria prípadov sa týkala porušení práva na súkromný a rodinný život otcov, ktorým bol znemožnený primeraný styk s dieťaťom po rozvode. Dizertantka väčšinou necháva hovoriť fakty samé za seba a tak ukazuje vývoj názorov a judikatúry ESĽP v tejto otázke. Zvlášť treba vyzdvihnúť jej niektoré vlastné postrehy: 1. ESĽP nie je vo svojom vlastnom konaní viazaný dohovorom, 2. Uvedomuje si problém stretu rôznych medzinárodných systémov ľudských práv, kedy využitie jedného z nich vylučuje ďalší., 3. Nastolila problém mimoprávnej odbornej argumentácie pred ESĽP, 4. Pripomenula rôznosť prístupu všetkých súdov včítane ESĽP k matkám a otcom pri zverení dieťaťa do výchovy a úprave styku s dieťaťom.

            Druhá séria prípadov sa týka porušení vlastníckeho práva majiteľov nájomných domov reguláciou nájomného. Prehľadu súdnych rozhodnutí niet čo vytknúť, snáď okrem zjavnej zanietenosti autorky - advokátky, ktorá je vo vedeckom spise neobvyklá. Možno najproblematickejšou časťou dizertácie je pokus dodať vlastníctvu biologické a etologické korene. Ľudské práva nie sú charakterizovateľné ako základné právne princípy. Ide len o súvisiace, ale nie totožné kategórie a samozrejme na rozdiel od autorkinho názoru nemôžu byť neobmedziteľné. Vlastníctvo je na rozdiel od vzťahu k potomstvu spoločenský produkt a argumentácia vzťahom zvierat ku ich teritóriu a biologickým rozmerom je tu viac analógiou ako vystihnutím podstaty.

            Na tomto mieste sa zvlášť prejavili úskalia a hranice vysvetľovania spoločenských javov biológiou a etológiou, lebo tieto nie sú redukovateľné na svoje biologické impulzy a etologické paralely.

            Posledná rubrika X. kapitoly má názov Ďalšie dopady porušovania práv zaručených Dohovorom na právny poriadok Českej republiky. Dizertantka akoby naznačovala, že bez ohľadu na ekonomické a možno i iné dôsledky by bolo v mene ľudských práv potrebné siahnuť na tzv. Benešove dekréty, absolutizovať dedičské právo, čiže prelomiť časovú hranicu reštitúcií, etc. Opomína však, že ľudské práva v zásade nemožno uplatniť pred čas ich zakotvenia v pozitívnom práve, azda okrem prípadov aplikácie tzv. Radbruchovej formuly i to, že ani oni nie sú absolútne. Aj hranicami i koreňmi ľudských práv sú humanizmus a neurčitý ideál dobra. Nemožno na dávno minulé konania aplikovať dnešné chápanie ľudských práv, lebo to rozvráti spoločnosť bezhraničnosťou nápravy minulých krívd.

            Sila i slabosť práce sú v snahe nájsť korene ľudských práv v evolučnej biológii a etológii. Ak chápeme dizertáciu ako snahu doplniť chápanie ľudských práv a práva vôbec o ďalší, opomínaný rozmer, tak je cenná a napriek nezanedbateľným výhradám veľmi dobrá. Ak by malo ísť o nové totálne založenie ľudských práv a práva vôbec, tak treba odmietnuť jej ambíciu, stať sa všetko vysvetľujúcou novou koncepciou, čiže tzv. veľkou teóriou.

            Ide o kvalitnú dizertáciu, kde autorka formuluje nielen vlastné postrehy, ale i pokus o relatívne novú koncepciu (teóriu?) ľudských práv a, čo si možno neuvedomuje, i základov chápania práva. Preukázala tak schopnosť samostatnej tvorivej práce. Problémom nie je nedostatok tvorivosti, ale miestami slabá intelektuálna disciplína.

            Dizertácia Ochrana ľudských práv (so zreteľom na ich pôvod) spĺňa a prekračuje štandardné požiadavky kladené na kvalifikačné práce tohto druhu. Preto odporúčam, aby bol po jej úspešnej obhajobe JUDr. Kláre A. Veselej Samkovej udelený titul PhD.

V Bratislave 24.6.2008                                                           JUDr. Eduard Bárány, DrSc.